Nebrať veci osobne

Autor: Andy Profantová | 20.8.2014 o 21:24 | Karma článku: 4,02 | Prečítané:  1128x

Jedna zo známych Štyroch dohôd Miguela Ruiza. Ja sa k tejto téme dostávam v nadväznosti na minulý blog o očakávaniach a niektoré nesúhlasné reakcie argumentujúce, že očakávania máme všetci.

Vo všeobecnosti súhlasím s tým, že my ľudia máme sklon mať od iných aj sami od seba očakávania vlastne priebežne a stále. Mojou cestou je učiť sa uvedomiť si, že mám očakávanie a zbaviť sa ho skôr, ako mi prinesie akúkoľvek emóciu z vývoja situácie. Ak sa mi to podarí, môžem sa tešiť zo situácie, ktorá nastane bez toho, aby som ju posudzovala voči svojmu očakávanému výsledku a riešila, či je dosiahnutý stav dosť dobrý alebo mohol byť aj iný. Alebo riešim inú situáciu, ktorá je dôsledkom vývoja, no nestratila som predtým čas a energiu obávaním sa negatívneho výsledku. Chce to presvedčenie, disciplínu a nadhľad. A zatiaľ je v mojom prípade skóre 2:0 pre tento nový prístup.

Inou možnosťou je nebrať veci osobne. Ak už sa dostaneme do situácie, keď očakávame (čokoľvek, od kohokoľvek, aj od vlastného šťastia…), je schopnosť nebrať veci osobne spôsobom, ako sa vyhnúť sklamaniu. Alebo ho aspoň minimalizovať. Ak si dokážeme povedať, že čokoľvek sa udeje, cieľom tejto situácie nie je ublížiť nám, ale je to len situácia, ktorá sa nejako vyvinula, môžeme sa zamerať na jej riešenie. Bez emócií, len vyriešiť situáciu, ak ju vôbec riešiť treba. Niekedy stačí poučiť sa. Základným princípom je nechať ľudí okolo nás robiť veci tak, ako ich robiť chcú – robia to najlepšie, čo vedia. A robia to s ohľadom na svoje potreby, pretože veria, že to tak má byť. Ak toto dokážeme, nemôžeme potom brať osobne situácie, ktoré vzniknú.

Tu sa znovu dostávam k slobode, ktorá je pre mňa podmienkou na to, aby sme tento princíp mohli prijať – nechať iným slobodu robiť vlastné rozhodnutia, zariadiť sa podľa seba a svojich potrieb je prejavom toho, že im dôverujeme a chceme pre nich dobro. Aj keby to dobro malo priniesť bolestivú skúsenosť. A to je niekedy ťažké, ak sme presvedčení, že my vieme lepšie, čo potrebujú. Lenže zároveň, ak si myslíme, že vieme lepšie, čo iní potrebujú, ako to vedia oni sami, nedávame im možnosť rásť. A nútime ich brať osobne fakt, že si ich nevážime dosť na to, aby sme im dôverovali.

A ak máme v živote človeka, o ktorom sme presvedčení, že robí veci, aby nám ublížil, mali by sme sami pre seba urobiť to najlepšie… iba tak nebudeme opakovane v situáciách, keď si berieme veci osobne a nepáči sa nám to…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?